Capablanca's Endgame Technique

Podrobný popis

Vydanie 2024
Počet strán 120
Formát A5
Jazyk anglický

Capablanca's most instructive endgames will help you to understand:

• The principle of two weaknesses - the art of creating a second weakness, leaving opponents helpless because they cannot deal with both at the same time.
• How to convert an advantage in the endgame, not by brute calculation, but by knowing where best to position your pieces.
• Sharpen your intuition in double rook endgames and avoid wasting energy calculating everything and making mistakes.
• The key concept of prophylaxis when it comes to trading pieces, a remarkable aspect of all Capablanca's games. You will learn when to trade off unnecessary pieces.

Capablanca's Endgame Technique will help you play with precision at all levels of the game, not just in the endgame. It was Capablanca himself who said, 'To improve your game, you must study the endgame before anything else.'

Alex Colovic is a grandmaster from Macedonia who has won 18 national championships and represented his country in three chess Olympiads. He is a prolific chess writer, drawing on his thirty years of experience as a tournament player and chess coach.

Predslov

José Raúl Capablanca y Graupera sa narodil 19. novembra 1888 v Havane, na Kube.
Bol detský zázrak – naučil sa hrať šach vo veku štyroch rokov a už ako dvanásťročný sa stal majstrom krajiny, keď porazil dovtedajšieho šampióna Juana Corza v zápase.

Capablanca nasledoval cestu najznámejšieho šachového zázraku pred ním, Paula Morphyho – nikdy neokúsil neúspech a kráčal od víťazstva k víťazstvu.

V roku 1909, vo veku 21 rokov, bez akejkoľvek predchádzajúcej skúsenosti na tejto úrovni, šokujúco porazil bývalého uchádzača o titul majstra sveta a amerického šampióna Franka Marshalla 8–1 (so 14 remízami). Tento úspech ho vystrelil medzi svetovú elitu a o dva roky neskôr to potvrdil víťazstvom na superturnaji v San Sebastiáne (1911). Získal 9½ bodu zo 14, o pol bodu viac než takí velikáni ako Rubinstein, Vidmar, Marshall či Nimzowitsch – všetci okrem úradujúceho majstra sveta Emanuela Laskera, ktorý nehral.

Mýtus, že Capablanca nikdy neštudoval šach, pretrváva dodnes – no nie je pravdivý. V mladosti trávil mnoho hodín analýzou stredných hier a koncoviek, či už zo svojich, alebo z partií iných majstrov. Táto sústavná práca rozvíjala jeho intuíciu a hlboké pochopenie hry. Mnoho rokov po ňom robil to isté Bobby Fischer – s podobným výsledkom.

V roku 1914 sa zúčastnil na superturnaji v Petrohrade, kde hral aj Lasker. Dlho viedol, no prehra s majstrom sveta v výmennom variante Španielskej hry a následná hrubá chyba proti Tarraschovi umožnili Laskerovi vyhrať turnaj o pol bodu. Capablanca sa vtedy nechal uniesť nočným životom Petrohradu a rozptýleniami veľkomesta.

V roku 1921 sa napokon dočkal: získal titul majstra sveta, keď porazil Laskera 4–0 (10 remíz). Lasker nehral zle, no zradili ho chyby a nedostatok praxe. Capablanca bol jednoducho silnejší, mladší a lepšie pripravený.

Jeho panovanie bolo rovnako prirodzené ako jeho hra. Zvyčajne turnaje vyhrával, a tak ho občasné zaváhanie vôbec netrápilo – vedel, že je najlepší.

Prehra s Alexandrom Aljechinom v roku 1927 však bola šokom. Pred zápasom dominoval newyorskému superturnaju, čo len posilnilo jeho pocit neporaziteľnosti. Keď si uvedomil, že prehráva (stav bol 4–2 pre Aljechina), už nedokázal premeniť výhry v partiách 27 a 31, zatiaľ čo Aljechin svoje šance využil v partiách 32 a 34. Výsledok: 6–3 pre Aljechina (25 remíz).

Capablancovi trvalo roky, kým sa z tohto otrasu spamätal. K jeho návratu do formy došlo v období, keď Euwe porazil Aljechina (1935–1937). Capablanca vedel, že je silnejší než Euwe (v roku 1931 ho porazil 2–0, 8 remíz), a veril, že by sa dočkal férového zápasu.

V tom čase spoznal svoju druhú manželku Olgu. Pokojný rodinný život („Ty si jediný človek, ktorý mi nebráni byť sám“) a túžba získať titul späť mu priniesli nové víťazstvá – Moskva 1936 a Nottingham 1936 (zdieľané s Botvinnikom), pred svetovou elitou. Najviac ho potešilo, že v Nottinghame porazil Aljechina.

O rok neskôr však Aljechin titul od Euweho získal späť. V tom období Capablanca začal trpieť vysokým krvným tlakom. Na turnaji AVRO 1938 ho zdravotné problémy a náročné cestovanie vyčerpali. Skončil predposledný – najhorší výsledok v kariére – a na svoje narodeniny prehral s Aljechinom.

Jeho labutia pieseň prišla na šachovej olympiáde v Buenos Aires 1939, kde získal zlatú medailu na prvej šachovnici. Keď sa Kuba stretla s Francúzskom, odmietol hrať s Aljechinom.

Zomrel 7. marca 1942, vo veku 54 rokov, na mozgovú mŕtvicu spôsobenú hypertenziou, zhoršenú súdnymi spormi s bývalou manželkou. Zhodou okolností zomrel v rovnakej nemocnici Mount Sinai, kde o rok skôr zomrel aj Lasker. A presne rok a deň po Capablancovej smrti sa narodil Bobby Fischer.

Rok 2005 bol zlomový aj pre mňa. Po dlhšej osobnej kríze som strávil tri mesiace štúdiom Capablancových partií – z jeho vlastných kníh aj z tých, ktoré o ňom napísali iní. Následne som vyhral Malaga Open, získal druhú veľmajstrovskú normu a pocítil, ako sa moja šachová úroveň citeľne zlepšila.

Ešte v tom istom roku som navštívil Kubu, kde som hral na Capablanca Memoriale v Havane. Predtým som v Paríži navštívil hrob Aljechina, teraz som stál pri Capablancovom hrobe. Bola to pocta môjmu najväčšiemu učiteľovi.

Jednoduchosť Capablancových ťahov mi dala pocit, že aj ja môžem hrať takto – a dodala mi sebavedomie, ktoré mi chýbalo. V roku 2007 som získal poslednú veľmajstrovskú normu.

Capablanca prehral len 34 partií počas celej kariéry. Medzi rokmi 1916 a 1924 bol neporazený – vrátane zápasu o titul s Laskerom. Keres bol jediný, kto ho porazil na AVRO turnaji. Voči všetkým ostatným, vrátane novej generácie (Botvinnik, Fine, Reshevsky, Flohr), mal pozitívnu alebo vyrovnanú bilanciu.

Lasker o ňom raz povedal:

„Poznal som veľa šachistov, ale len jedného génia – Capablancu.“

Z dnešného pohľadu mal pravdu.

Alex Colovic
Skopje, júl 2024